Sloboda každého z nás vznikla už pri našom narodení. Od toho momentu sme začali vnímať, čo môžeme robiť a čo nemôžeme – obmedzenia a zákazy. Práve vtedy sa zrodila tá prvotná sloboda. Ako sme postupne pokračovali vývinom, nadobudli sme aj iný druh slobody – vnútornú slobodu. Začali sme si uvedomovať svoje myšlienky, túžby a sny. Rozmýšľali sme nad otvorenými možnosťami našej mysle, výplodmi fantázie, objavovaním... A vtedy som si položil otázku: Odkiaľ všetky tieto nápady a túžby prichádzajú?
A zrazu som to pochopil. Prišlo to, lebo malo možnosť prísť – neexistovala žiadna blokácia. Bola to čistá, slobodná myseľ, ktorá sa neriadi žiadnymi zákazmi a pracuje úplne voľne len preto, že môže. Toto už viem, ale môže nám taká sloboda aj uškodiť? Môže nám ublížiť?
Keď sa pozriem na ľudí, ktorí si uvedomujú absolútnu slobodu, niekedy mi to pripadá, akoby im patril celý svet. Z morálneho hľadiska však vidím, že mnohí ľudia sú nemorálni, arogantní a zneužívajú slobodu – len preto, že môžu. Je úžasné, keď môže ľudská bytosť slobodne a jasne premýšľať o svojich rozhodnutiach, ale aj o rozhodnutiach iných, o vesmíre, o mystike a o teologických (duchovných) otázkach bez akýchkoľvek obmedzení.
Raz na hodine náboženstva sme preberali tému: sloboda a čo s ňou? Sloboda vedomia a svedomia – môžem si myslieť, čo chcem, nič ma neobmedzuje. Môžem uvažovať o všetkom a nikto ma nezastaví. Nie je to trochu sebecké? Arogantné? Áno, všetko má svoje plusy a mínusy, a to platí aj pre absolútnu slobodu. Navonok sa môže zdať, že je to maličkosť. Ak nebudeme brať ohľad na morálne a duchovné hodnoty, potom áno, je to maličkosť. No absolútna sloboda prináša veľa problémov. Ľudia si robia, čo chcú, podvádzajú, urážajú sa, ubližujú si – len preto, že môžu. Na dokonalý život by sme museli obmedziť aj túto slobodu.
Na úvod by som rád povedal, že slobodu by sme si mali vážiť, pretože máme len jednu – rovnako ako život. Aj keď niekto môže povedať, že máme vonkajšiu slobodu (materiálnu) a potom tú vnútornú (duchovnú), ak obmedzíme jednu, obmedzená bude aj tá druhá. Je to ako príčinnosť – jedno nadväzuje na druhé. Premýšľal som teda nad tým, kde vznikla tá absolútna sloboda a kedy vznikla?
Ak sa bavíme o materiálnej slobode, tak áno, tá má hranice. A tieto hranice si určuje každý z nás – kam sa dostaneme v ubytovaní, práci, úspechoch, to všetko závisí od toho, ako veľmi to chceme. Čo sa týka tej duchovnej, absolútnej slobody, tá nemá hranice. Človek môže premýšľať a uvažovať nad čímkoľvek a nič ho v tom neobmedzuje. Keď si človek uvedomí, aké máme veľké vedomie a svedomie, až vtedy pochopí, aký je v skutočnosti malý.
Boh ako absolútna sloboda
Boha si môžeme predstaviť ako príklad absolútnej slobody. Ako si človek predstavuje Boha? Hovoríme o Bohu, ktorý podľa cirkevného alebo katolíckeho výkladu stvoril Zem, ľudstvo a všetko okolo nás: stačilo mu vysloviť slovo a hneď sa to stalo. To je dôkaz absolútnej slobody: myšlienka príde do hlavy a okamžite sa realizuje. Môžeme tak vidieť, aké morálne zásady a silnú morálku Boh má. Bez slobodnej vôle by sme nedokázali robiť jednoduché veci, ako je chodenie do školy alebo do práce.
Toto božské bytie, ak by nemalo správne nastavené morálne princípy, by nám všetkým určovalo, čo a ako by sa malo diať. My však máme možnosť si vybrať a konať slobodne – a práve o tom je slobodná vôľa. Teoreticky už máme absolútnu slobodu. Avšak absolútna sloboda funguje bez vonkajších faktorov. Slobodná vôľa nemôže byť absolútna, ak sa človek nachádza v ťažkej materiálnej situácii. Ak má problém s peniazmi, bývaním alebo všeobecne so životom, nemôže dosiahnuť absolútnu slobodu, pretože jeho život je vždy formovaný problémami, ktoré ho odvádzajú od toho, aby bol úplne slobodný.
Absolútna sloboda je stav, keď sa myšlienka môže okamžite zhmotniť, čím vzniká moc – moc tvoriť, byť niekým, ovládať druhých. Malo by teda zmysel pripísať absolútnu slobodu ľuďom, ktorí majú túto moc, kontrolu nad ostatnými a dostatočné materiálne zdroje. Záleží aj na možnostiach, ktoré má človek vo svete – ten, kto nemá materiálne problémy, môže získať slobodu oveľa ľahšie; nemusí sa zaoberať vecami, ako je chodenie do práce alebo premýšľanie nad správou financií.
Predstavte si nejakého miliardára, ktorý nemusí nič robiť a môže premýšľať nad tým, ako využiť slobodu. Ak má dostatok peňazí, môže ísť na dovolenku alebo dokonca do vesmíru. Sloboda však nie je len materiálna; je aj duchovná. Duchovná sloboda zahŕňa náboženské pochopenie, pochopenie vesmíru alebo hľadanie zmyslu života. Každý z nás má svoje vnútorné frekvencie, svoje vibrácie – možno aj šťastie je súčasťou absolútnej slobody, alebo niečo ešte hlbšie.
Najdôležitejšie je, že absolútna sloboda je podmienená prítomnosťou jednotlivca: ak by sme mali predpokladať, že človek môže nadobudnúť absolútnu slobodu, čo by s ňou robil? Čo je vlastne absolútna sloboda? To je stav, keď sa vám myšlienka objaví v hlave a nič ju nebrzdí. Nič jej nestojí v ceste, či už obmedzenia zákonov, materiálnych vecí alebo vlastných myšlienok. Absolútnu slobodu má Boh, ale otázka je, či niečo podobné môže dosiahnuť aj človek.
Záleží na tom, či Boh existuje a či by chcel, aby ľudia boli absolútne slobodní. Pravdepodobne by to nebolo dobré z morálneho a etického hľadiska, pretože ľudia by sa mohli vždy rozhodnúť bez ohľadu na dôsledky. Emócie, túžby, výchova – to všetko ovplyvňuje rozhodovací proces, a preto sa nedá nikdy povedať, že človek rozhoduje slobodne a správne bez úplnej absencie obmedzení.
Iný pohľad na absolútnu slobodu môže byť schopnosť rozhodnúť sa správne a dobre. Absolútna sloboda by znamenala, že sa môžeme rozhodovať bez následkov. Otázka však je, či by človek dokázal znášať následky svojich činov, ak ho neviaže žiadne pravidlo ani morálka. Skutočná absolútna sloboda by totiž znamenala, že človek nájde úplný mier so sebou samým, s dôsledkami svojich činov a so všetkým, čo môže prísť po nich.
Osobný názor
Môj osobný názor na absolútnu slobodu je nasledovný: Nemáme ju automaticky danú, buď sa k nej môžeme dopracovať, alebo ju jednoducho nemáme. Ako som už spomenul, sloboda, ktorú poznáme od narodenia, sa ďalej rozvíja vplyvom nášho vývinu. Avšak, podľa môjho názoru slobodná vôľa nie je úplne slobodná. Vysvetlím prečo.
Pre mňa je slobodná vôľa cieľom, ktorý máme v živote – dosiahnuť absolútnu slobodu. Avšak u človeka je to niečo úplne iné ako u nadprirodzenej alebo božskej bytosti. Slobodnú vôľu chápem tak, že nie je úplne slobodná, pretože máme emócie, túžby a vonkajšie vplyvy. Nemôžeme slobodnú vôľu využívať na 100 percent. Dokázal som vypočítať percentuálnu šancu na využitie slobodnej vôle a zistil som, že slobodná vôľa ponúka niekoľko ciest v rozhodovaní. Keď máme nejaké rozhodnutie, máme pred sebou rôzne cesty, ale tie nie sú úplne slobodné.
Tieto cesty sú nám často vnucované – či už rodinou, okolnosťami alebo názormi iných ľudí. Nie je to úplne slobodné; máme len možnosť rozhodovať sa medzi tým, čo máme k dispozícii. Príkladom je rozhodovanie sa o strednej škole: máme určité možnosti, ale nemôžeme sa rozhodnúť úplne slobodne, že nepôjdeme na žiadnu školu, pretože existujú zákony a normy, ako napríklad povinná desaťročná školská dochádzka. Aj v rámci výberu konkrétnej školy nie je rozhodnutie úplne slobodné, pretože nás tam nemusia prijať alebo tá škola nemusí byť dostupná.
Preto slobodná vôľa nie je tak slobodná, ako sa môže zdať – je to ilúzia. Ľudia o tejto ilúzii veľmi nepremýšľajú, pretože si myslia, že slobodná vôľa, ktorú od narodenia rozvíjame, je už vlastne absolútna. No podľa mňa nie je. Absolútnu slobodu by som nepripísal vesmíru alebo iným veciam. Absolútna sloboda, podľa môjho chápania a skúseností, by bola úplne iná. Nebola by závislá na možnostiach, ktoré nám určuje okolie, priatelia či rodina. Bola by založená len na našich emóciách a túžbach. Keby som si povedal, že niečo nebudem robiť a začnem robiť niečo úplne iné, áno, to by bolo slobodné. Lenže v skutočnosti takto veci nefungujú.
U 80 až 90 percent populácie slobodná vôľa nefunguje úplne slobodne, pretože na to nemajú finančné alebo iné prostriedky. Tých 10 percent má možnosti, ale normálny človek nemá ani absolútnu, ani plnú slobodnú vôľu. Podľa mňa je to čistá ilúzia.
Nepoznám človeka, ktorý by sa skutočne snažil dosiahnuť alebo pochopiť absolútnu slobodnú vôľu, pretože v tomto materialistickom svete by mu to pravdepodobne nepomohlo. Zároveň tu pôsobí aj faktor podceňovania samého seba – mnohí ľudia si hovoria, že na to nemajú, a tak sa tým nezaoberajú, pretože to považujú za zbytočné.
Možno však práve o tom život je – premýšľať, nehľadieť iba na čiernu a bielu, alebo na čiernu a sivú. Existuje množstvo odtieňov, a jedným z týchto odtieňov je aj absolútna sloboda.
Názory filozofov
Mnohí filozofi sa zaoberali otázkami slobody a determinizmu. Niektorí z nich sa však zamerali na pojem slobodnej vôle, a to nie v absolútnom zmysle, ale skôr v kontexte individuálnych skúseností a pohľadov.
Diogenes
Jedným z významných filozofov, ktorí sa zamýšľali nad slobodou, je Diogenes. Žil ako tulák a prechádzal ulicami so svietiacou lampou počas dňa, hľadajúc „dobrého“ človeka. Diogenes je pre mňa jedným z veľkých vzorov, pretože mal schopnosť „čítať“ v ľuďoch to, akí naozaj sú. Žil v sude, čo predstavovalo jeho slobodu, pretože sa nemusel prispôsobovať spoločenským normám. Jeho život ukazuje, že sloboda môže spočívať aj v jednoduchosti a nezávislosti od vonkajších hodnôt.
Záver
Otázka absolútnej slobodnej vôle ostáva predmetom diskusií medzi filozofmi. Mnohí tvrdia, že je dôležitejšie zamerať sa na základnú slobodu jednotlivca, než na abstraktné úvahy o absolútnych hodnotách. Skutočná sloboda môže byť teda chápaná rôznymi spôsobmi, a každý z týchto filozofov ponúka unikátne perspektívy na to, čo to znamená byť skutočne slobodný.